213-Matuška-Jozef-4

4. Tajomstvo vyoranej „panenky“. Keď pred deväťdesiatimi rokmi Štefan Hulman-Petrech oral svoje pole na Podkovici pri Moravanoch nad Váhom, zrejme sa ani veľmi nečudoval, čo mu to zem zrazu vypľula. Veď ľudia v okolí Piešťan boli už dávno zvyknutí bežne nachádzať pozostatky po pravekých lovcoch. V paleolite (staršia kamenná doba charakteristická piatimi dobami ľadovými) tunajšie termálne pramene zabraňovali zamŕzaniu Váhu, čo znamenalo pre zver celoročný prístup k vode. A kde je zver, tam sú aj lovci. Pravekí ľudia, ktorí obývali dnešné Piešťany a okolie, mali vďaka horúcim prameňom zveri dosť, a tak mohli svoj čas venovať aj zhotovovaniu ozdôb a amuletov. Vytvárali napríklad sošky žien, ktoré mali zabezpečiť ochranu a pokračovanie rodu. Práve takúto sošku vyrezanú z mamutieho kla našiel moraviansky roľník. Hulman-Petrech nazval v miestnom nárečí malú sošku panenka a schoval ju doma do šuplíka v zadnej izbe. Asi po roku ju od neho počas návštevy vydrankal nákupca dreva, ktorý ju poskytol na expertízu nemeckému profesorovi archeológie Lotharovi Zotzovi. Ten posunul sošku na potvrdenie pravosti do parížskeho Múzea človeka. Expertíza bola pozitívna. Moravianska venuša je pravá a má približne 23-tisíc rokov! Parížske múzeum sošku vrátilo profesorovi Zotzovi. Späť na Slovensko sa venuša dostala v máji 1967 vďaka úsiliu slovenského archeológa Juraja Bártu. Moravianska venuša sa považuje za najstarší doklad výtvarného prejavu na Slovensku a najstaršiu známu plastiku zobrazujúcu človeka nájdenú na našom území. Jej historická hodnota je taká veľká, že ju nie je možné vyčísliť.